8-20.7.2019
Na planéte Zem bol tábor, a to nie obyčajný, ale dievčenský skautský tábor, výnimočný vo všetkých smeroch. Malý princ žasol, pretože bol vždy presvedčený, že keď je toľko dievčat pokope, musia tam byť aj hádky, ohováračky a nezhody. Nič také si však nevšimol, naopak, bol prekvapený, koľko srandy si vedia baby spolu užiť a ako si dokážu pomáhať. Dokonca aj pri blúdení počas výpravy dokázali nájsť niečo, z čoho sa môžu tešiť, a to je už iný level… Ale poďme vyrozprávať príbeh pekne od začiatku.
Dievčenský tábor sa začal typicky dievčensky – varením. Spolu so šikovnými babami zo Štiavnice sme ukuchtili posledný obed, ktorý bol pripravený a zjedený v civilizácii a posilnené sme sa vydali na pochod štiavnickými kopcami. Kráčalo sa nám celkom dobre, až kým sme neprišli pod Sitno. Výstup na tento kopec nám dal celkom zabrať, sem-tam to vyzeralo, akoby sa vrchol stále vzďaľoval, ale zvládli sme to všetky na jedničku. Hore sme si dali kráľovskú večeru (veď čo môže byť lepšie ako Majka na Sitne) a šli sme si na skaly pozrieť západ slnka. Večer pri snemáku nám Mária povedala niekoľko základných vecí ohľadom tábora a potom prišla na rad Kaliskina show, o ktorej sa proste nedá písať, to treba zažiť ?. Na Sitne sme aj prespali.
Druhý deň bol výnimočný vymýšľaním našich jedálničkov, príchodom do legendami opradeného Dekýša a rozšírením slávneho výroku „dont šejk“. Posledný deň sme si pochod užili naplno, dokonca sme si predĺžili cestu, a takto viac spoznali kraj okolo slávneho Dekýša. Nakoniec sme však dorazili do tábora, kde nás čakali chlapci a šikovní kuchári s vytúženými palacinkami. Trochu sme sa udomácnili a poobzerali sme si super stavby, ktoré chalani profesionálne postavili. Potom začal táborový program.
Témou tábora bola kniha Malý princ, takže o hlboké myšlienky nebola núdza. Program bol premakaný, boli pripravené rôzne hry a aktivity, za ktoré sa dali získať hviezdičky.
Nasmiali sme sa hlavne pri módnej prehliadke alebo pri hraní divadla, na triatlone však tiež nechýbali momenty, keď sa kvôli záchvatom smiechu nedalo súťažiť. Výnimočnou bola aj 5-hodinová hra, počas ktorej sme hľadali obálky v okolí tábora a plnili rôzne úlohy, napríklad napísať príbeh, obdarovať cudzieho človeka alebo navštíviť susednú dedinu.
Pri workshopoch sme sa naučili pliesť náramky, vymýšľať odborky, robiť magentky, dávať prvú pomoc, alebo sme sa vytancovali. Zo dva večery sme si spoločne kládli nezvyklé otázky a každá sme si na nich odpovedali, niektoré samy, niektoré nahlas (ehm, Henika, Šiška, Vrešti?) ? Zopár otázok nás zaskočilo a prinútilo hlbšie sa zamyslieť a debatovať, iné sme vedeli odpovedať hneď.
Novotou boli ranné a večerné rituály, ktoré nás naučili uvedomovať si, v čom všetkom sme dobré a ako sa každý deň učíme čosi nové. Ráno rituálom dodali čaro bublifuky a večer krásne handmade svietniky. Parádne boli aj ranné modlitby, počas ktorých Mária čítala z knihy Nevyžiadané rady mládeži a potom sme sa o tom rozprávali a zdieľali v skupinkách.
Veľmi chválená a uznávaná bola aj práca kuchyne, na ktorej mali zásluhu hlavne naši šéfkuchári Janka a Pádlo, ale aj ostatné dievčatá, ktoré sa v kuchyni striedali a varili podľa jedálničkov, ktoré si samy vymysleli. Jedlá boli teda originálne, od bryndzových halušiek, cez rezne a langoše, pizze, po raňajkové hot-dogy.
Počasie bolo na tábor ideálne, len ranná zima nás často prinútila vylepšiť si svoje outfity, či už o nohavice pod sukňou, alebo iné varianty (však, Hata?) ?
Tábor sme vylepšovali a skrášľovali novými malými stavbami ako hojdačky, vylepšováky na latríne, kvety vo vázach alebo písanie citátov na rôzne miesta v tábore. Každý deň sa tiež udeľovali funkcie ako košiarka, vodníčka alebo latrin-lady a dievčatá s touto funkciou sa museli celý deň starať o to, aby isté veci v tábore fungovali.
Počas jednej noci, za splnu (alebo skorosplnu) mesiaca sa stala významná vec – Mariška, Romanca a ja sme zložili skautský sľub. Bolo to riadne pekné, síce sme boli rozospaté a vnímali sme len napoly, ale bolo to krásne a myslím, že sme si aj napriek únave uvedomovali dôležitosť a krásu tej chvíle.
Táborová výprava bola zážitkom sama o sebe. Na to, aby sme získali hviezdičky, sme museli prejsť vyše 20 kilometrov a stihnúť to do západu slnka. Boli sme síce rozdelení na dve skupiny, ale prišiel čas, keď sme sa spojili a pokračovali spolu. Navštevovali sme rôzne miesta a naše maliarky Awiči s Jasmínkou zakresľovali budovy, ktoré sme mali za úlohu vidieť. Po ceste sme zažili dosť srandy a stretli pár dobrých ľudí, ktorí nám buď poradili s cestou, dali nám marhule, alebo ponúkali mačiatka. Na konci sa nám však podarilo poblúdiť, tak sme sa takmer potme museli kúsok cesty vracať. Bolo však pekné, keď sme popri tom všetkom videli vychádzať obrovský mesiac, obklopený zvláštnou žiarou. Myslím, že to bola odmena pre všetkých za ich vytrvalosť a dobrú vôľu. Vylepšilo nám to náladu tak, že hoci sme sa do tábora vracali v autách, prišli sme veselé a plné radosti z pekného zážitku. Náladu nám ešte vylepšil výborný guláš.
Posledný večer bol samozrejme dlho očakávaný snemák, na ktorom sme spolu zhodnotili tábor (musím doplniť, že hlavnými bodmi chválenia bola kuchyňa a táborová vodkyňa ?). Nechýbalo ani veľa dobrého jedla a pitia, trampské pesničky a dobrá nálada. Keďže to bol môj prvý tábor, všetko bolo pre mňa nové a nezvyklé, ale bol to úžasný čas hlavne vďaka všetkým tým super ľuďom, ktorí vytvárali atmosféru kamarátstva, pohody a vzájomnej pomoci. Som veľmi rada, že som mohla byť súčasťou tohto dobrodružstva a zažiť skauting na vlastnej koži. Fakt, že ma tento tábor presvedčil, aby som sa stala tiež skautkou, hovorí za seba ?.
(Evka)
