21.8.2025 – štvrtok
Celé sa to začalo tým, že sme sa stretli na vlakovej stanici v Štiavnici. Zostava bola čisto chalanská, a potom čo som dobehol aj ja(Žibri) ako posledný, tak sme vyrazili na trojhodinovú cestu do Žiliny, kde sme počas nášho dobrodružstva boli ubytovaní. Všetci nažhavení, batohy plné jedla, až na Paľa, a nohy trasúce sa od strachu ale aj vzrušenia z všetkých tých kilometrov ktorými nás mali preniesť. Do Žiliny sme sa dostali okolo 18:15 a okolo siedmej, po dobrodružstve s nakupovaním lístkov na MHD, sme už boli na úbytku. Kde sme boli ubytovaní? V klubovni 99. zboru Skalných Žilina, ktorá sa nachádza v Univerzitnom Pastoračnom Centre (budem to volať UPC, pre ľahšie čítanie:)). Po prvom zamyslení, stručnom info o tom ako bude akcia prebiehať sme sa navečerali, obriadili a išli spať aby budíček ráno o piatej nenapáchal na našom spánkovom režime veľké škody(nakoniec ich napáchal).
22.8.2025 – piatok
Prvá vec prvého dňa bol pre nás už spomínaný zabijácky budík. Vychystali sme sa, hodili batohy na plecia a skoro bežali na zastávku, keďže nám, ako skoro každé ráno, trolejbus išiel za päť minút alebo aj menej. Trolejbus sme stihli a jeho pomocou a ešte pomocou jedného autobusu sme sa dostali na zastávku Terchová, Belá – rázcestie. Stadiaľ sme začali prvú etapu akcie. Výstup na Malý Fatranský Kriváň. Ranný dážď ma upovedomil o tom, že som si zabudol zobrať bundu. A škvŕkajúci žalúdok mi zase dával pocítiť potrebu raňajok. Odpoveďou bol pršiplášť od Mlocka, a tvarohový závin z môjho batoha. Potom som si osobne okrem problémov s udržiavaním jednotného tempa v skupine nevšimol žiadne komplikácie. Po ceste sa nás Paľo chvíľku snažil získať svojou prezidentskou kampaňou, úspechy zožal hlavne pri mladších.
Ďalší zážitok sme mali keď sme sa vďaka nedostatku značiek a kvalitne udržiavanému výrubu lesov dostali na rázcestie a zle odbočili. Z pochvaľovania si peknej, rovnej, trošku zablatenej cesty sa stalo nadávanie keď sme sa museli vydriapať na chodník cez les, lebo sme zablúdili. Ešteže skauti sú experti na srandu a udržanie morálky zároveň. A že úloha na tento deň bolo zmieriť sa s našou bolesťou a ísť s ňou, nie proti nej. Po ceste sme stretli veľa salamandier, Paľo sa pre zmenu zahral na dedka ktorý za svojho mládí kántril Nemcov a každý hríb ktorý nám stál v ceste skončil zhodený. Po zhruba polhodinke hrania sa na divú zver sme konečne našli chodník a dopriali si vytúženú prestávku. Kratšie tri minúty ešte nikto z nás nezažil, čo sme aj dali najavo. Ale išli sme ďalej. A vtedy prišla ďalšia smrť. Chodník samotný. Minimum rovín, šmykľavé blato, všade mokro tak že naše topánky nemali šancu. A ten vietor keď sme prišli k rozcestníku? Nádhera! Dopriali sme si trošku jedla, vody a podaktorí aj suché tričko. Aspoň že dážď ustal. Zvyšok cesty na hrebeňovku sa niesol v znamení malín, čučoriedok, brusníc a poučnej poznámke bratov Labudovcov že tyče s značkami ktoré sme videli cestou hore sú určené pre bežkárov a skialpinistov.
Odmenou za trmácanie sa hore kopcom nám bola oveľa pohodlnejšia hrebeňovka a úžasné výhľady. Na to aby sme držali jedno tempo sme dopredu poslali Juraja(Labudu) a to dopomohlo k plynulosti pochodu. V tejto časti sme taktiež mali hlavy v oblakoch. Doslova a do písmena. Posledný kúsok k vrcholu opíšem ako chodník, kde jeden krok doprava či doľava znamenal pád dole. S našou šikovnosťou sme ho však prekonali ako nič a konečne sa ocitli na vrcholku Malého Kriváňa, z ktorého nás skoro sfúklo od vetra. Útočisko sme našli v kamennom hniezde, kde sme pospolu zjedli všetko čo sme vedeli. Po takej ceste sme zistili že ešte aj kamene sú príjemná podložka na sedenie. Na doplnenie zážitku sme sa síce spolu neodfotili, ale ja s Eliášom a Emilom sme sa zvečnili na fotke kde sme bez trička, vyškerený od ucha k uchu, ignorujúc zimu zažierajúcu sa nám do kože.
Náš zostup sa niesol v mene šmýkania sa dolu chodníkom s rizikom ľudskej lavíny, vyjedania čučoriedok a hľadania Emilovej peňaženky, ktorú zjavne stratil práve pri našom raňajšom trmácaní sa cez les. Och, aká to radosť ju hľadať. Lenže, aj po dôkladnej pátračke zostala peňaženka navždy v lese. Keby ste ju niekto našli, ozvite sa. Teraz sme si už dovolili otvorene šomrať, hlavne pri ponorení sa do bahna na zdemolovanej lesnej ceste po ktorej prešiel lesný stromo-spiľovač. Prežívajúc páliace nohy sme sa nakoniec dostali k zastávke kde sme sa počkali na trávniku. Po inšpekcii našich chodidiel sme zistili že za deväť a pol hodiny zostarli o deväť a pol desaťročia, aspoň výzorovo. Táto prestávka mi dala čas si oblepiť šťavnatý otlak na päte. Sedadlá v autobuse sa zmenili na tú najpohodlnejšiu posteľ a UPC sme vítali už z diaľky. Lenže, nato aby sme nepomreli hladom sme sa ešte prešli do obchodu, a to bola teda pecka! Zistili sme že zbytočnejšieho obchodu v tejto krajine nieto. Frustrovaný Kauflandom a boľavými nohami sme sa konečne dostali na UPC, kde sme si dopriali poriadnu sprchu, večeru a čisté oblečenie.
Posledná vec tohto dňa bolo druhé zamyslenie na ďalší deň ktoré sa nieslo v téme Povinnosť voči sebe. Úloha na ďalší deň? Nepodľahnúť pokušeniam počas cesty. Unavený po každej stránke sme pristáli v svojich spacákoch a posteliach, čo značilo koniec prvého dňa a prvého vrcholu.
23.8.2025
Bum, druhé ráno prišlo tak rýchlo že sme sa ani nenazdali, a to aj popri už zhovievavejšom budíku, ktorý nám dral uši až o skoro siedmej ráno. Znova to isté, umytie sa, prezlečenie sa, batohy na plecia, bleskové raňajky do žalúdka a preteky k autobusu, ktorý sme pre zmenu stihli presne na minútu.
Novinkou tohto dobrodružstva boli kefky ktoré sa zohrievali v rukách Mlocka, Tomáša, Juraja, Maxa, Eliáša a ďaľších (nepamätám si mená…). Odmena pre toho kto ju ako posledný bude držať? Veľká kofola zadarmo, čo niektorým znelo lákavo, iným(vrátane mňa) už vôbec nie. A čo nevidieť sa ukázala náročnosť tejto úlohy. Lebo aj obyčajné zabrzdenie trolejbusu vydrapilo Tomášovi kefku z ruky. Nuž, ako sám povedal, aspoň prehral štýlovo. Po ceste trolejbusom a autobusom sme zo zastávky(meno zastávky stratené v hlbinách mojej pamäte) vykročili vpred na náš druhý pochod. Výstup na Chleb. Ja viem, krátke meno, ale cesta rozhodne krátka nebola. A aj keď stále nepredbehla v náročnosti turistiku z predošlého dňa, dala nám dobre zabrať. Najlepšie by vám vedeli porozprávať naše prepotené tričká. Prvá časť cesty nás previedla po kamenitej lesnej ceste, ktorej najdlhšia rovina mala cca. 10 metrov, takže o bolestivú rozcvičku našich nožičiek bolo postarané.
Odmenou za už spomenutú rozcvičku bola kofola a jedlo na chate pod ďaľšou časťou chodníka, suché oblečenie a pre potešenie našich čriev aj záchod. Tragická udalosť tejto zastávky bola to, že Mlock si svoju kefku položil na stolík, tým pádom prehral. Vypili sme kofolu, zaniesli poháre, zastavili točiaci sa kolotoč a pri vyvesenej slovenskej vlajke usporiadali „výpravový“ nástup. Celý proces bol aj vážny, aj vtipný, hlavne keď sme spievali hymnu a Juraj práve vyšiel z wc, zaskočený z toho že všetci boli nastúpení okolo vlajky a spievali. Kontextuálne to bola veľmi jedinečná chvíľa. Ďalej nás čakala strmina hore zjazdovkou a zopár serpentín na hrebeň ktorý bol poslednou časťou našej cesty. A neviem či to bolo nástupom, či smiechom alebo kofolou, ale zachvíľu som kráčal na čele skupiny, užívajúc si najdlhšej prestávky zo všetkých. Zároveň som môj náskok využil na fotenie už pekných výhľadov a na zvečnenie utrpenia a oddychovania našej skupinky. Ešte chvíľku šplhania, a potom sme si už užívali pohodlné serpentíny až na hrebeň. Poceste prešla reč od futbalistov po Ironmana až na to, že som zakázal všetkým členom, ktorí boli mladší než ja napodobovať Jergušovo komunikovanie s krkavcami. Zároveň som zistil že môj odhad Jergušovho veku bol nesprávny. O dva roky. Čo sa človek nedozvie na dlhých túrach.
Toľko očakávaný hrebeň sme konečne dosiahli a pri rozcestníku si dopriali prestávku na oblečenie si svetrov, búnd, zobnutie si zo zásob a zopár momentov stálosti pre naše nohy. Ešte trochu fotenia, krásne fotky Rozsutcov, Veľkého Rozsutca a Stohu, ktorý, nehnevajte sa na mňa, vyzerá ako kopa cestného materiálu. Už len bagre a zopár rokov na jeho využitie. Cesta po hrebeni bola najpohodlnejšia, až na občasné kamene a vyhýbaniu sa turistom. Počas tohto úseku sme v rámci pochodu prešli po vrchu Hromové, Severný vrchol masívu Steny, až sme nakoniec, po chvíľke lezenia po skalách, došli na Chleb s mnou, Eliášom a Emilom na čele.
Väčšinu času na tomto vrchole sme strávili jedeným ničoho iného než Chleba. Ja s Rybičkami, iní s paštikou či salámou. Po tomto kulinárskom zážitku na vrcholku kulinársky pomenovaného kopca sme rýchlo utekali do závetria, pretože vietor akoby nepoznal pojem oblečenie a aj cez bundy a svetre z nás začal tvoriť omrznuté cencúle. Zopár jedincov ešte pofotilo všetko čo sa dalo, aby bola pamiatka, a po chvíľke rozhovoru a priebežného zhrnutia plánu sme rýchlo utekali s Chlebu, premrznutý od štipľavej zimy. Na zohriatie sme sa na chvíľku uchýlili do hornej stanice miestnej lanovky, kde sa na mňa čakalo ako na posledného kvôli suchému tričku ktoré som si nedokázal odoprieť.
Zostup opíšem jedným slovom. Naháňačka na bus. Mlock počítal minúty nadčasu, väčšina z nás počítala možnosti prizabitia sa na najprv rovnom, ale potom strmom, vodou vymitom chodníku. Po zopár rýchlych zastávkach sa naše rýchle jednotné tempo rozkúskovalo, a to na tieto skupiny: Mlock s polovicou účastníkov, Ja, a trojica Jerguš, Svišťo a Juraj. Keďže neviem čo sa dialo vpredu, tak popíšem moje pocity a dojmy. Chodník bol čistý mučiaci nástroj, o to viac pre moje nohy v topánkach s tenkou podrážkou. Po rýchlej chôdzi dolu kopcom začínali neposlúchať aj kolená, ale to asi všetci poznáme. Najlepšie bolo, že to ešte nebolo všetko. Časť chodníka viedla cez dolinu potoka, ktorého koryto bolo samý kameň. Každý by si tam prišiel na svoje. Balvany, šutre, kamene, kamienky, kamienočky a prach. Do toho lístie a drevo. Pre nohy, smrť. Beh? Pre mňa nemožný. Ale čo chodníku chýbalo v komforte, to bolo pridané kráse okolitej prírody, kde som si mohol užiť oslobodzujúceho ticha bez kriku skautov predo mnou, za mnou alebo okolo mňa. Po ešte väčšom ponáhľaní sa som konečne dobehol prvú skupinku, takže tu sa moje osobné zážitky znova prevtelujú do zážitkov skupiny. Nakoniec sa zistilo, že naša samovražedná naháňačka autobusu bola zbytočná, keď nám autobus odišiel pred očami. Asi viete ako nás to potešilo, ale koniec koncov, hodinová prestávka nikomu nikdy neublížila. Domíňali sme posledné jedlo a počkali na Juraja, Jerguša a Svišťa. Jerguš po ceste stihol naozaj padnúť, takže okrem umierajúcich nôh mu umierala aj lopatka. Tiež sa tešil. Vtedy sa ukázalo, že hodinka oddychu je nakoniec predsa len veľmi vhod. Najlepšie bolo, keď Jerguš zisťoval či máme pečivo na jednosmerné požičanie. Chlieb sa našiel, ale len málo, a potom keď Jerguš dojedol tak prišiel Tomáš so svojím chlebom. Jergušova reakcia bola na nezaplatenie. Náš smiech to potvrdzoval. Eliáš, Juraj druhý(Magda) a Max boli poslední kto zohrieval kefku v ruke. Nezničiteľné trio, poslední traja mohykáni…ale nie nadlho.
Unavení sme vošli do najbližšieho autobusu, ktorého sedačky sa znova zmenili na luxusnú posteľ na dobu cesty. Návrat do Žiliny prebehol plynule a po ňom nasledovala omša a národnostné obohatenie keď sme sa nachvíľku stali divákmi folklórneho vystúpenia, ktoré sa konalo práve pred kostolom. Niektorí si zgustli, iný nie, a ja že vôbec. A nemôžem zabudnúť ani na brata Krta, ktorého sme stretli, a ktorí nám v ten večer robil spoločnosť ako v meste, tak na zamyslení. Po vystúpení sme sa ešte zastavili v Bille, a priznám sa, ešte nikdy mi viac Billa nepripadala ako dobrý obchod, ako keď som v nej nakupoval po devastujúcej skúsenosti s miestnym Kauflandom.
V Trolejbuse smerom k UPC sa stala hrozná vec, lebo Eliáš s odložil kefku do vrecka pri manipulovaní s batohom(asi, nie som si istý), čím sa z tria stalo duo Maxa a Juraja. Pri vystúpení Mlock navrhol aby sme si na ďalší, posledný deň akcie už dopredu kúpili lístky. A tam, ledva tri minúty od UPC, prehral aj Juraj, keď položil svoju kefku na lavičku aby si z peňaženky vytiahol drobné na lístky. Čo bolo na tomto celom najlepšie? Ja som si kúpil lístky dva. A bolo nám treba jeden. A komu som dal svoj druhý lístok? Uhádli ste, Jurkovi. Tým som celý dôvod jeho prehry okradol o akýkoľvek význam. Ja viem, hrozné odo mňa. Ale ako praví skauti sme sa len zasmiali, mávli rukou a išli na UPC. Boľavé nohy a prázdne žalúdky boli dôležitejšie než kefka ohýbajúca sa od neustáleho prísunu tepla. Jurkova prehra vak znamenala Maxove víťazstvo, a tak sme mu pogratulovali a neskôr večer aj počastovali tak trpezlivo získanou kofolou. Niekto za ňu platí. Iný za ňu drží kefku v ruke skoro dvanásť hodín vkuse.
Naše večerné zamyslenie po večeri a sprche bolo o Povinnosti voči Bohu. Úloha na ďalší deň? Dopomôcť k čistote prírody, pretože ak by sme mali udržiavať krásu, tak rozhodne krásu, ktorú my ako ľudia nedokážeme napodobniť ani vytvoriť. Krásu nedotknutej, čistej, Bohom stvorenej prírody. Ako sme to dosiahli? Dozviete sa o pár riadkov nižšie:)
Po zamyslení už len umytie sa, prezlečenie sa, zbalenie batohov a hajde na kute, ďalší nemilosrdný budík ráno o piatej sa nezadržateľne blíži!
24.8.2025
No, a tretí deň nášho výkonu bol tu. Budík nás zburcoval z príjemného spánku, a po rýchlom oblečení a zbalení sa sme vyštartovali na autobus, ktorý nám išiel o tri minúty. Po nekonečnej ceste na železničnú stanicu sme sa konečne doterigali z obrovskými batohmi do budovy samotnej stanice a odložili si, po menšej dohadovačke s obsluhou, batohy do úschovne. Stadiaľ sme bežali na autobus do Terchovej, presné meno zastávky si nepamätám, viem že bolo viacslovné:).
Každopádne, vystúpili sme z autobusu, a pustili sa do šľapania, však už bolo treba len vybehnúť hore a zbehnúť dole, zobrať batohy, nasadnúť na vlak, a hurá domov! Nohy nás aj tak boleli, a mali sme sa sebou už dva kopce, takže vzdať sa nemal chuť nikto. Teda, chuť bola, ale k samotnému vzdaniu sa nedošlo. Náš výstup nás najprv previedol cez Jánošíkove diery, kde sme išli za sebou pekne ako húsky, keďže jedno šmyknutie a skončili by sme prinajlepšom do nitky premočení a doudieraný v potoku pod nami. Po ceste sme zbierali odpadky, a keď vám poviem, že niektorí to zobrali seriózne(vidím ťa Eliáš), tak si nerobím srandu. Najväčšia sranda bola, že práve v ten jeden jediný deň keď sme potrebovali odpadky na chodníku ich tam bolo málo. Ako? To je mi aj po mesiaci záhadou.
Ale, prečo sme vlastne zbierali odpadky? Ak ste uhádli, viete, ak nie, tak toto bola tá úloha ktorú sme predošlý večer dostali na zamyslení. A bola to zábava. Hlavne keď som najprv ja, potom Mlock a potom znova tuším Mlock alebo dokonca Svišťo našli dokopy tri podrážky. Celé podrážky. Naše fantázie naplno pracovali pri predstavovaní si, ako sa ten človek dostal dole bez podrážok po tých kameňoch a rebríkoch. Určite to muselo byť dobrodružstvo. Inak sa nič okrem zopár mokrých topánok a nepekných šmyknutí nestalo. S väčšou prestávkou na jednej čistinke kedy sme sa navrstvili oblečením, počkali na Mlocka a Svišťa, zajedli si a počastovali sa všetci jedným veľkým hromadným objatím aby sme sa navzájom zohriali sme sa pobrali ďalej.
V sedle medzi Rozsutcami som sa premenil na skupinovú sanitku a lekáreň zároveň, keď som v priebehu dvoch minút rozdal tri typy liekov. Ako skautské heslo hovorí, buď pripravený. A áno, pripravený aj na všetky možné základné neduhy ktoré človek pocíti pri skoro deväťhodinovej túre na Veľký Rozsutec.
Ďalšia časť cesty hore bola strmá, kamenistá, plná serpentínov a zahalená do rúška oblakov. Fučali sme ako ťažné kone, a vstupovali sme do stavu kedy človek nemyslí, len chodí. Cestou dole sme stretli turistov ktorý už z Veľkého Rozstuca schádzali. Podotýkam že ešte nebol ani obed. Prišli sme na dve vysvetlenia. Buď mali turbo tempo, alebo nenormálne skorý budíček. Nakoniec sme sa vydriapali na viac menej hrebeň a zastali na jednu z dlhších prestávok. Keďže som bol jeden z opozdencov skupiny, tak som si našiel čas na úžasné fotky a momenty prírodnej samoty v čerstvom vzduchu, už jemnejšom vetre a pare oblakov. O ten zážitok ma nikto neoberie.
Posledný úsek nášho výstupu bol plný skál. Naozaj plný. Niekde sme sa držali reťaze ako keby sme sa držali záchranného kolesa pri topení sa. Teda, aspoň ja som to tak mal. Odmenou za nedobrovoľný horolezecký tréning nám bol vrchol Veľkého Rozsutca. Sadli sme si na kamene ako zopár ďalších turistov a kráľovsky sa pohostili z toho čo sme mali v batohoch. Ja som vyskúšal hodiť ohryzok z jablka čo najďalej dole skalnou stenou, výsledok úprimne nesklamal. Počas tejto prestávky som aj zväčšil Mlocka pri turistickej značke a seba pri jednoduchom, ale krásnom kríži. Zároveň som zistil že ani 1600 metrov nad morom nezamedzí tomu aby tam poletovali a poskakovali vtáčence neznámeho druhu. Potom sa však naša prestávka a hostina skončila, a nasledovala cesta dole.
Predstavte si skaly, reťaze, šmikľavý štrk a 45-stupňový uhol. A teraz si to všetko spojte do formy turistického chodníka. A ešte pridajte kosodrevinu, blato a boľavé nohy z predošlých turistík a samotného výstupu. Ja viem, znie to lákavo. Ale to bola realita prvej polovice nášho zostupu z Rozsutca. Maxa sme museli aj ošetriť, zle stúpil a koleno mu podalo výpoveď, aspoň dočasnú. Nič čo by jeden šikovne použitý obväz nevyriešil a tak sme išli ďalej. Optimizmus nám však ostal a v zdraví a v jednom kuse sme dorazili dole zo strminy. Po ceste sme sa zdravili všetkým turistom a neviem ako iní, ale ja som sa pozdravil jednej maminke s malým dievčatkom, a zachytil som ako tá maminka ukazovala na nás že „pozri, to sú skauti,“. Nuž, dúfam že sme si spravili dobrú reklamu.
Po chvíľke dohadovania sa sme sa vydali na poslednú časť cesty. Tá nás previedla dole cez les až do civilizácie. Bola to krásna a oddychová trasa, ja som utekal vpredu a potom som pre zmenu dobiehal ako posledný a skoro som zletel lebo ten koreň bol presne v strede chodníka:) Každopádne, až na menšie konflikty medzi členmi sme šťastne dokončili túru na Rozsutec a keďže nám ešte zostalo hodne času do príchodu najbližšieho busu a aj do odchodu vlaku, tak nám bolo dopriate luxusu teplého obeda v jednom z miestnych podnikov. Dali sme si jedlo podľa chuti, od pizze cez slepačí vývar až po moje halušky, ktoré boli úžasné. Nechýbala ani veľká kofola na osvieženie vriacich útrob a príjemný chládok pod prístreškom. Na konci všetkého som sa ešte stal svedkom burzy o zmrzlinu z pohára ktorú si kúpil Jerguš, lebo zistenie že ten dotyčný zmrzlinový pohár stál 5 eur mu akoby vybavilo certifikát na dokonalého obchodníka. Úspech zožal, ale u všetkých nie.
Nakoniec sme išli busom do Žiliny, zamávali vysočinám Malej Fatry spoza okna, zobrali sme batohy na plecia, ešte potrápili boľavé nohy a úspešne nastúpili na prvý z dvoch vlakov ktoré nás dopravili do Zvolena. A to značilo rozchod a šťastný návrat domov. Odmena za víťazstvo v zbieraní odpadkov bola odložená na neurčito, niekedy aj na tú príde.
Bola to super akcia. Otestovala naše fyzické, psychické a všetky ostatné schopnosti. Stmelila nás viac dokopy ako tím a naučila nás pomoci a humoru aj v tých najnáročnejších situáciách. Zvládli sme to kvalitne, od najmladších po najstarších. Zvládli sme to ako skauti. A dôkazom nášho úspechu sú krásne nášivky ktoré, dúfam, už na najbližšom skautskom tábore budú zdobiť naše rovnošaty. Dúfam že ste si užili čítanie tak ako ja písanie, a možno odo mňa budete počuť ešte niekedy v budúcnosti, ak ma niekto prehovorí na písanie do kroniky:)
Žibri končí hlásenie.
