Začalo to tím, že ani absolútne neviem čím sa to začalo a v Nedeľu večer po dlhej, náročnej a strastiplnej ceste autobusmi plnej zablúdení, smiechu a smradu v Banskej Bystrici som sa ocitla aj s ostatnými ujlačanmi v štiavnickej klubovni. Potom nás už čakal len spánok. Pondelkové ráno sme vstali úplne freš (áno s vedomím, že dnes budeme šlapať ešte 14 kilometrov do kopca) na skorý ranný budíček, pobalili sa a svižným sebaistým krokom rýchlo ponáhľali na autobusovú zastávku, kde sme sa stretli už so zvyškom členov, ktorý sa odhodlali zúčastniť sa tejto prekrásnej expedície tiež.
Čakalo nás pätnásť miliónov prestupov, na čo sme sa samozrejme veľmi tešili. My sme to však bravúrne zvládli…ehmm… teda až na to, že sme po ceste zmenili pôvodnú trasu našej expedície, na poslednej zastávke vystúpili zle, takže sme išli o kilometer navyše pešo a že v Dolnom Kubíne sme tak načasovali kúpu nanukov, že sa museli dojesť potajomky v autobuse a neminula nás ani strata peňaženky, vďaka čomu sme dostali zadarmo fjuztí (ďakujeme Remi).
Ešte pred tým ako sme sa vydali kráčať, sme sa rozhodli nabrať sily, hačali si na bunce a naobedovali sa. Aaaa potom sme začali kráčať cez všetky rôzne krivotočivé rebríky. Tak trochu sme sa rozhodli pre obkľuku a nešli sme rovno k chate na grúni, vedľa ktorej sme mali spať. O piatej sme si dali prestávku pri prameni pod rozsutcami. Rozhodli sme sa rozsutce neobísť ale isť cez ten veľký.
Asi hodinku pätnásť sme šlapali a dostali sme sa až na vrchol. Haluz bola, že sme stretali ľudí čo išli z rozsutca nie naň takže keď sme prišli na vrchol už tam nik nebol. Dočkali sme sa krásneho výhľadu, z ktorého sme sa všetci radovali. Nemohli sme sa však zdržať dlho, lebo sa začalo nepekne zmrákať a čakala nás cesta dolu cez skaly. Ešte sme však stihli hodiť šutrík dolu kopcom čo nás všetkých veľmi fascinovalo. Okolo siedmej sme už išli naspak.
Liezli sme po skalách dolu a oporou nám boli reťaze. Týmto ďakujem ľuďom, čo ich tam namontovali. Párkrát sme sa zasekli medzi skalami s našimi batohmi, ale snažili sme sa ísť rýchlo, lebo sa už aj stmievalo a predpoveď počasia ukazovala predpoklad zrážok na 100%.
Keď sme prišli k prvým stromom začalo tak jemne pršať, v diaľke už hrmelo a blískalo sa. Nahodili sme všetci naše pršiplášte a šmýkali sme sa najprv po skalách a potom po blatku. Po nejakom čase prestalo pršať, ale blatová cesta bola naozaj veľmi kvalitne blatová. Postupne bola úplná tma, a my sme stále klesali. Pršiplášte boli viac blatové ako od dažďa. Ja som padla napríklad tri krát, Laura a viacerí ostatní po blate surfovali a Dávid? Tomu sme aj pády prestali počítať. Bola to ozaj sranda. Okolo pol jedenástej sme už boli v dedine a rozhodli sme sa tam prenocovať v bufetovom altánku, pretože na chatu na Grúni by to bolo ešte hodinu dačo do kopca a všetci sme boli hladní a unavení.
Zložili sme sa, najedli, boli si umyť nohy od blata v ľadovom potoku, čo smrdel ako pokazené vajco a ľahli sme si spať do našich ,,premakaných“ prístreškov. V noci naozaj dosť pršalo a fúkalo, ale nejako sme to prežili a ráno sme sa zobudili na to že nás skorý okoloidúci turisti zdravili ,,dobré ráno“. Čo bolo okolo tej ôsmej. Naraňajkovali sme sa, zbehli si kúpiť horúcu čokoládu do nonstop otvoreného automatu, znovu si nasadili naše pršiplášte, pretože mimochodom znovu začalo chňápať, a vidali sa k prvej zastávke, ku chate na Grúni.
Čo sme nečakali, hneď to boli celkom stupáky. Po ceste Dávid našiel aj dve veľké bedle. A keď sme k chate prišli, rovno sme sa nachvíľu zložili pod prístreškom, kým sa ukludní počasie. Pár indivíduí vrátane mňa sa pokolotočovalo a dopustili sme si zásoby pitnej vody. Myslela som si, že nepôjdeme do toho otrasného kopca pred nami, ale išli sme, ale nebolo to také zlé, lebo sme išli pomaly. Logicky bol ale teda že riadne blatový. Niektorí sa do kopca dokonca rozbehli. Neraz sme sa znovu šmýkali a padali, niekedy to bolo naozaj drastické, Dávid padol aj so svojimi dvoma bedlami na zem, čím sa totálne rozpadli. Všetci sme si chvíľku poplakali a potom sme išli ďalej, až sme prišli k prvému cieľu – Poludňový grúň 1450 m.n.m. To už bolo pol jednej, čiže čas obeda. Avšak strašne tam fúkal vietor a bola neskutočná zima, takže sme išli rovno ďalej.
Okolo jednej sme už boli na sedle v stenách a o druhej na stenách, južný vrchol (1572 m.n.m). Stále sme kráčali až sme prišli na hromové. Bola hmla takže sme videli len jednu veľkú bielu machuľu. Nevadí, aj tak to bolo krásne. Išli sme aj na Chleb, z ktorého bolo tiež dosť výhľadu a tiež na ňom bola strašná zima. Najedli sme sa dakde po ceste z Chlebu. Bola to taká väčšia prestávka. Postupne sa hmla už začala strácať, ale nie úplne. O štvrtej sme boli už na Pekelníku (1609). Nasledoval kopec dolu a potom nečastá rovinka. Už nebola ani taká zima, a výhľad konečne bol. Po prestávočke pri ďaľšom prameni nasledoval nemilosrdný strmáčik na Malý kriváň. Tam sme prišli o piatej. Potom nás čakalo už len sem tam mierne stúpanie a pekné výhľady. Potom sme už len museli klesať k Chate pod suchým, pri ktorej sme mali aj spať.
Už sa pomaly stmievalo a o pol ôsmej sme už boli pri chate. Všetci sme si dali teplú večeru, čiže halušky a ubytovali sme sa v izbe pre dvanásť ľudí. Ráno nás už čakala len dvojhodinová cesta k vlaku. Ach nekonečné kopce dolu… Dobro došli, počkali na vlak a okolo druhej poobede sme boli znova v klubovni. Domov sme išli až na druhý deň, tak sme sa rozhodli spraviť si poránne bryndzové halušky. Boli perfektné, ďakujeme kuchárom. A toto bola teda naša expedícia. Bolo to naozaj veľmi perfektné a zapamätateľné. Teším sa aj na budúce.
